Cemetery Drive

24. června 2007 v 21:20 | Anaj |  => MCR
Žáner: slash, songfic
Postavy: Gerard / Mikey / Alicia
Prístupnosť: od 12 rokov
Varovanie: Moja prvá ffka v rámci MCR




Cemetery Drive
This night, walk the dead
In a solitary style
And crash the cemetery gates.
In the dress your husband hates
Mladý, sotva tridsaťročný muž sa neprítomne zahľadel do zrkadla nad umývadlom. Nevnímal nikoho a nič, okrem zvuku tečúcej vody, ktorá k nemu doliehala akoby z veľkej diaľky. A pritom, tiekla mu takmer pod nosom.
Rukami sa opieral o nové keramické umývadlo. Pokúšal sa nemyslieť. Nevnímať tupú bolesť, ktorá mu trhala srdce na malé kúsky. Nevnímať silné údery svojho srdca, spôsobené nemalým strachom. Áno, bál sa. Skutočne mal strach. Strach z toho, čo príde. Vedel, že to nedokáže. Vedel, že sa neprenesie cez jej smrť. Cez smrť svojej matky...
"Miláčik?"
Do kúpeľne vtrhla žena, približne toho istého veku ako bol i on sám. Áno, bola to ona. Tá, ktorú si vzal za svoju manželku. Ktorej sľúbil svoju doživotnú vernosť a lásku. Náruč, v ktorej sa bude môcť skryť pred svetom, pred bolesťou. Lenže kto tu náruč poskytne jemu?
"Áno?"
"Mikey, mali by sme už ísť. Pohreb začína o hodinu," zašepkala jemne. Pristúpila k nemu a automaticky vypla tečúcu vodu v umývadle. Potom si ho otočila k sebe a oddaným pohľadom sa vpila do toho jeho. Smutného, bolestivého, zlomeného. Pohľadom skĺzla na jeho kravatu. Zamračila sa. "Čo to má byť?"
"Kravata," zamrmlal unavene. Odstúpil od nej a s pohľadom upretým do zrkadla si ju poriadne uviazal. Naučil ho to Frankie. To on obľuboval tieto hlúpe módne doplnky, ktorými si každodenne dotváral svoj imidž.
"Vravela som ti, že si máš vziať tú s bielymi ornamentmi!" namietla pobúrene. "Táto sa ti teraz nehodí."
Mikey nechápavo pozrel na svoj čierny oblek, doplnený čiernou košeľou a čiernou kravatou. Prečo by na sebe mal mať niečo biele? On nemienil oslavovať! Smútil, bolelo to! Tak veľmi. Prečo to nemohla pochopiť? Prečo nemohla nechať tú hlúpu kravatu na pokoji? Prečo nemohla nechať na pokoji jeho? Nechápala to. Ona s jeho matkou neprežila polovicu života! Ona nebola tá, ktorej dala jeho matka život. Bol to on. A teraz odišla. Navždy.
Hlasno preglgol, pokúšajúc sa zabudnúť na novonadobudnutý pocit hnevu a smútku. Každou spomienkou bola jeho bolesť väčšia a väčšia. A on mal pocit, že čoskoro skolabuje. "Nejdeme na módnu prehliadku, ale na pohreb! Nikoho nebude zaujímať, čo mám oblečené."
Alicia nespokojne prižmúrila oči. Prestávala mu rozumieť a to ju desilo. Možno s tou svadbou mali predsa len počkať... A možno nie.
Way down, mark the grave
Where the search lights find us
Drinking by the mausoleum door
And they found you on the bathroom floor
Pohreb začal. Kňaz, modliaci sa za dušu zosnulej, bezvýrazne prednášal suchoprázdne kecy o božích cestách a osudoch. O pohnútkach ľudí k samovražde, o ich prijatí do božieho kráľovstva. O tom, ako bude zosnulá príbuzným chýbať. O tom, že i keď jej telo Zem opustilo, jej duch je stále prítomný. Všade prítomný. O tom, že po sebe zanechala mnoho pamiatok. A tie najvýraznejšie pamiatky boli v podobe dvoch synov.
V tomto bode omše si Mikey na oči nasadil čierne okuliare. Možno nechcel, aby ostatní videli jeho slzy, stekajúce po tvári nadol. Možno len jednoducho priveľmi svietilo slnko. Kto vie? Gerard správnu odpoveď vedel. Ani on už ďalej nevládal počúvať kňazove rozprávanie. Nikdy na Boha neveril. Matka však áno...
Obrad skončil. Hostina začala.
"Úprimnú sústrasť," zamrmlal jeden z pozvaných hosťov smerom ku Mikeymu.
Odpoveďou mu však boli len rýchle kroky, ktoré okolo neho bez povšimnutia prešli. Zastavili sa až pri čerstvo zakopanom hrobe. Mikey sa automaticky sklonil k vlhkej pôde, nechávajúc slzy stekať až na zem. V skrehnutých rukách držal biely kvet. Konvalinku. Bože, aká irónia! Ešte pred týždňom by si nikdy nebol pomyslel, že už čoskoro bude stáť nad hrobom svojej matky, zvierajúc konvalinku, ktorá v reči kvetov znamenala "mám ťa vo svojom srdci". Keby to len bol tušil! Spravil by toľko vecí inak. Povedal by toľko slov! Ktoré jej už nikdy nepovie...
I miss you, I miss you so far
And the collision of your kiss that made it so hard
"Chýba mi." Ozvalo sa spoza Mikeyho chrbta.
Ten vystrašene vyskočil na nohy, pustiac kvet na zem. Nechtiac. Vzápätí sa mu oči zaliali novým prívalom sĺz. "Gerard!" vykríkol srdcervúco, až sa niekoľko hosťov prekvapene otočilo. To ho však nezaujímalo. Potreboval bratovu náruč. Potreboval ho cítiť čo najbližšie a počuť, že všetko bude dobré. Potreboval to.
Gerard, akoby vycítil, na čo Mikey myslí, natiahol k nemu ruky a zovrel ho v tesnom objatí. Vyjadrovalo tak veľa a pritom tak málo. Obom dodávalo silu prežiť tento okamih i okamihy nasledujúce. No ani jednému z nich nedokázalo zaplátať ich diery v srdci. Nedokázalo zlepiť kúsky dvoch osamelých sŕdc dokopy. Ešte bolo priskoro.
Mikey začal automaticky hladiť svojho brata vo vlasoch. "Chýbal si mi! Myslel som, že sa snáď hneváš."
"Akoby som mohol? Nemám dôvod, ty hlupáčik!" Gerard sa od neho odtiahol, upravujúc si pokrčené sako. Jeho tvár bola snáď ešte belšia než zvyčajne.
"Celé to s Aliciou sa udialo prirýchlo! Odišli sme na svadobnú cestu a keď sme sa vrátili, dopočul som sa o tom, čo sa stalo! K-kde si ju vlastne našiel?"
"V kúpeľni. Podrezala si žily," zamrmlal Gerard s pohľadom upretým na trávu. Vzápätí skĺzol pohľadom ku svojmu autu, stojacemu opodiaľ, na ceste za trávnikom. Mal neovládateľnú chuť jednoducho len naskočiť a odísť. Preč od toho pretvarovania, od toho klamstva. Od toho šialenstva, zvaného pohreb.
Back home, off the run
Singing songs that make you slit your wrists
It isn't that much fun, staring down a loaded gun
"Možno by si sa mal Alicii predsa len ozvať. Bude mať strach," zamrmlal Gerard po chvíli ticha, stráveného nad pohárikmi akéhosi alkoholu v obývačke rodičovského domu. Teraz už Gerardovho domu.
Mikey pokrútil hlavou. Nemal chuť na jej výčitky. Na jej kecy o tom, že práve oni dvaja mali na kare vydržať čo najdlhšie. Vedel to aj sám. Cítil výčitky, lenže... Nedokázal to. Už tam nedokázal stáť a prijímať sústrasti od každého navôkol. Nemalo to cenu. Ich ľutovanie jej život nevráti. "Ani si nevšimne, že som odišiel."
"Nekecaj," zahriakol ho Gerard. Položil na stôl prázdny pohár a unavene sa pretiahol v kresle, v ktorom sedel. "Možno sme ju mali zobrať so sebou."
"Jej sa na cintoríne páčilo. Nepočul si to? Každému navôkol rozprávala o našej svadobnej ceste do Karibiku. Bola vo svojom živle," namietol Mikey, s pohľadom upretým do steny naproti. "Zmenila sa."
Gerard mal akési nutkanie ho zastaviť v ohováraní jeho manželky. Nevedel, čo to spôsobilo, nikdy s ňou predsa nesympatizoval. Jasné, neprekážala mu, nemala prečo. Vlastne bol za ňu rád, mala zmysel pre hudbu. Zmysel pre hudbu, ktorú robili aj oni. Mikey si vybral dobre. Vlastne najlepšie, ako mohol. No i tak Gerard vždy pociťoval, že sa priveľmi vo svojom vzťahu ponáhľajú. Boli ešte mladí. Nemiešal sa však do toho. Ale teraz...
"Mám pocit, že po tom, čo sa uvidela vo svadobných šatách, jej úplne preskočilo. Videl si ju, nie? Zosvetlila si vlasy, prestala si maľovať očné linky, čierne šaty vyhodila niekam do koša a... Myslel som, že je taká len po svadbe, ale ono sa to vôbec nezmenilo. Práve naopak. Dnes dokonca-"
"Michael!" prerušil ho Gerard rázne a pokrútil hlavou. "To stačí."
"Čo som...?"
"Mohol by si to neskôr ľutovať. Miluje ťa. A ty ju, tak na to ser, dobre?" Prudko vstal zo svojho kresla, až trochu zabalansoval. Zachytil sa bratovho ramena. "Nejdeme do izby?"
"Mojej starej?"
"Nie, tú sme už prestavali na práčovňu. Matke to tak viac vyhovovalo."
"Tak do ktorej?"
"Do mojej, nie?"
"Počkaj! Pustíš ma do svojej izby?" Mikey šokovane vydýchol. Nedokázal skryť prekvapene, ktoré sa mu objavilo na tvári. Brat ho tam predsa nikdy v živote nepustil.
So I won't stop dying, won't stop lying
If you want I'll keep on crying
Did you get what you deserve?
Is this what you always want me for?
Mikey sa skoro s posvätnou úctou otočil na mieste, aby si mohol poriadne obzrieť každý kút bratovej izby. Čierne steny čakal, to ho ani neprekvapilo. Ale tie vonné sviečky rozložené všade navôkol a poškrtané papiere s piesňami nalepené po stenách - to bola pre neho skutočná novinka.
"Skvelé," zašepkal potichu, ešte stále sa obzerajúc.
Gerard trochu iritovane prešiel pohľadom neporiadok v izbe a hodil sa na svoju posteľ. "Je to len izba, Mikey. Čo ťa na nej tak fascinuje?"
"Izba? Len izba? Blázniš? Vyzerá to tu tak..."
"Temne?" pomohol mu brat s úsmevom na perách. Mikey prikývol. "To bol zámer."
Odrazu Mikeyho pohľad skĺzol na posteľ. Pobavene sa natiahol ku bratovým nohám a zodvihol hnedého plyšového medvedíka s odpadnutým okom a zaplátaným chrbtom, z ktorého trčali biele nitky. "A toto je čo?"
Gerard ledabolým pohľadom prešiel po hračke v bratových rukách. "Ty nevieš?"
"Ako by som mohol?"
"Dal si mi ho ty, Mikey. Mohol si mať štyri, možno päť rokov."
"Ja?" Mikey preskočil zmäteným pohľadom z brata na plyšové zvieratko. "Sranduješ, však?"
Odpoveďou mu bolo prudké pokrútenie hlavou. "Raz si sa aj cez moje zákazy dostal do tejto izby. Myslím, že to bolo po ďalšej z hádok našich rodičov. Prišiel si celý uplakaný s hračkou v ruke a ja som nemal to srdce ťa odtiaľto vyhodiť."
"Tak predsa si mal nejaké srdce!" vykríkol Mikey víťazoslávne a so smiechom sa hodil vedľa Gerarda na veľkú rozostlanú posteľ. "Nechápem, ako som si to nemohol zapamätať. Musel to byť pre mňa skutočne výnimočný deň. Inak si ma totiž vždy od seba odháňal, pokiaľ si pamätám."
"Bol si malé otravné decko, čo si čakal?" Gerard mu vytrhol z rúk poplátaného medvedíka a akosi nežne ho pohladil. Na tvári sa mu zjavil zasnený výraz. "V ten večer si zaspal v mojej posteli. V mojom náručí."
Mikey sa na neho nechápavo zadíval. Snažil sa vyhľadať jeho pohľad, ale ten bol naďalej upretý na macíkovi. Preto mu neostalo nič iné, ako sa trasúcimi rukami dotknúť jeho tváre a natočiť si ju k sebe. Niečo v Gerardových slovách ho zaujalo. Zmietlo. Zneistilo.
"A ja som sa po prvý krát cítil tak zvláštne úplný," dokončil Gerard pošepky, akoby sa bál, že hlasnejší tón jeho hlasu by z jeho slov vymazal to zvláštne čaro. Tajomno.
"Tak prečo si ma sem už nikdy viac nepustil?" Mikey vedel odpoveď už skôr, ako svoju otázku položil.
"Vydesilo ma to, čo som cítil." Gerard vedel, že jeho odpoveď nie je nutná. Ale chcel to povedať. Snáď preto, aby sa konečne zbavil strachu. Aby sa zbavil predsudkov. Aby sa zbavil neistoty. Aby prekonal sám seba.
Mikeyho srdce bilo až neprirodzene rýchlo a on mal pocit, že v tom stíchnutom dome musí byť počuť až ku vchodovým dverám. Mýlil sa. Nepočul ho dokonca ani jeho brat, ležiaci od neho sotva štvrť metra. "Čo si vlastne cítil, Gee?"
Gerard sa neisto pousmial nad vynachádzavosťou svojho mladšieho brata. Bolo mu jasné, čo Mikey chce počuť. Ale on to povedať nemohol. Nie, všetko by zničil. A nevypil dosť alkoholu na to, aby mu bolo jedno, žeby zruinoval životy všetkých navôkol. Ešte stále mu zostávalo dosť zdravého rozumu na to, aby sa priamej odpovedi vyhol. Stačilo trochu pohnúť rozumom a odpoveď prišla takmer okamžite. Chytil Mikeyho dlaň do svojej a priložil si ju na hruď. Tam, kde tĺklo jeho srdce. Veľmi rýchlo a veľmi nahlas. Priveľmi na to, aby ich to oboch nechalo chladnými.
I miss you, I miss you so far
And the collision of your kiss that made it so hard
Ťažko povedať, kto z nich dvoch sa pohol prvý. Kto v sebe našiel viac odvahy a kto sa dokázal rozhodnúť medzi tým, čo je ľahké a tým, čo je správne rýchlejšie. Dôležitým však zostáva fakt, že sa ich pery spojili po nekonečne dlhom čase v krátkom, no intenzívnom bozku. Obaja do toho vkladali všetky svoje emócie. Všetky pocity, ktoré k sebe za celý svoj život prechovávali a tak dlho ich skrývali pred sebou samými.
Nechceli sa od seba odtrhnúť. Ale obaja vedeli, že ak to budú predlžovať, nedodržia dohodu, ktorú v duchu uzavreli. Šlo len o bozk. Jeden jediný bozk. Bozk, ktorý by vyjadroval všetko sklamanie a bolesť. Bozk, ktorý ich navždy spojí i oddelí. Bozk, ktorý pre nich bude znamenať všetko a zároveň nič. Prchavý pocit šťastia, prinášajúci so sebou krutú realitu.
Bola to láska. O tom nebolo pochýb. Ale šťastie ľudí navôkol bolo pre nich oboch dôležitejšie, než to ich. Muselo byť. Vedeli totiž, že presne tak by si to ich matka priala. A oni hodlali splniť jej posledné prianie. I keď by ich to oboch malo stáť životy.
Gerard sa s pocitom prázdnoty odtrhol od brata. Mikey sa ešte pokúsil k nemu natiahnuť a vyžiadať si predĺženie bozku, avšak neuspel. Gerard sa už nechcel živiť prázdnymi klamstvami. Príjemným zahmlievaním reality. Musel konečne čeliť jej krutosti. Zmieriť sa s tým, že to, čo k Mikeymu cíti je viac ako bratská láska. Musel sa s tým naučiť žiť. A rovnako tak aj s tým, že jeho sny sa nikdy skutočne nenaplnia. Musel sa s tým vyrovnať hneď. Lebo vedel, že neskôr by to už nebol dokázal.
Mikey nedokázal skryť bolesť. V podobe slzy sa vyplavila na povrch. Bolo to tak nefér! Konečne pochopil, čo mu celý život chýbalo. Prečo sa nikdy necítil úplne šťastný. Prečo vždy dokázal nájsť čo i len maličkosť, ktorá by zmiernila pocit jeho úspešnosti. Tak prečo to všetko muselo byť také ťažké? Prečo sa nemohol jednoducho rozviesť s Aliciou a začať žiť s Gerardom ako so svojím milencom? Prečo? Pretože to bol len hlúpy naivný sen. Nemohol sa splniť. Nebola žiadna šanca, žeby sa splnil. Ani maličká. Bolo to predsa tak absurdné. Alebo nie?
Gerard veľmi dobre videl Mikeyho smútok. Videl tie slzy, tú smutnú tvár. A túžil ho utešiť. Povedať mu, že to bude dobré, schovať ho vo svojom náručí. Ale nemohol. Viedlo by to len k ďalšej bolesti. A tej už mal on skutočne vážne dosť. Obaja mali. Prudko sa zdvihol z postele a nervózne si prešiel rukami vo vlasoch. Pohľad mu padol na medvedíka, teraz nečinne ležiaceho na zemi. Ani nevedel, kedy sa tam dostal. Neisto ho zdvihol zo zeme a posledný krát si ho poťažkal vo svojich rukách. Rozhodol sa. Pre definitívny koniec.
S hlbokým nádychom nastrčil ruku Mikeymu po nos a podal mu jeho dávnu hračku. "Myslím, žeby si si ho mal vziať domov." Hlas sa mu neuveriteľne triasol. Smútkom.
"Gee, ja-"
"Nerob to ťažšie, Mikey. Vezmi si ho a choď späť." Gerard sa snažil byť tvrdý. Nekompromisný.
"Cesta späť neexistuje."
"Ale áno, Mikey! Existuje. Tvoje miesto je pri Alicii. Obaja to vieme."
Mikeyho jeho slová ranili. I keď vedel, že sú pravdivé. Že sú nevyhnutné a že sú dobré. Vedel to. No nemohol zabrániť svojmu srdcu, aby sa nerozbíjalo a ostalo celé. Možno pre niekoho, kto by si ho zaslúžil väčšmi. A možno nie.
Trasúcou rukou si od Gerarda vzal poplátaného medvedíka a mimovoľne ho stisol v náručí. Akoby sa týmto dotykom chcel utešiť. Akoby chcel zachrániť posledné kúsky zlomenej duše. Už to nemohol predlžovať. Pomaly vstal z postele a s hračkou v ruke a sklonenou hlavou odkráčal preč. Nevedno kam. Snáď domov. Späť sa už neobzrel. V žiadnom prípade nie. Možno to bola chyba. A možno nie.
When will I miss you, when will I miss you so far
And the collision of your kiss that made it so hard
Made it so hard
(My Chemical Romance - Cemetery Drive)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Piratka Piratka | 25. června 2007 v 14:30 | Reagovat

Nemám slov...dokonalý...

2 Denča Denča | Web | 25. června 2007 v 15:38 | Reagovat

tak tohle je jeden z nejlepsich..fakt moc krasnyyy

3 Sally Sally | Web | 1. července 2007 v 13:39 | Reagovat

Úžasný!

4 xanax xanax | 5. července 2007 v 19:29 | Reagovat

to je uplne skvelee...fakt kraasne

5 Maki Maki | 11. července 2007 v 22:16 | Reagovat

nejuzasnejsi FF, co jsem kdy cetla! je to... nepopsatelny

6 Cecily Cecily | Web | 11. července 2007 v 23:38 | Reagovat

poprvé po dlouhý době jsem se zase rozbrečela, to už teď dokáže máloco. tohle je prostě nádhera.:'(

7 Anaj Anaj | E-mail | Web | 12. července 2007 v 8:46 | Reagovat

Dakujeem :*

8 Bärbel Bärbel | E-mail | 16. července 2007 v 13:20 | Reagovat

Teda.... Až mi to vyrazilo dych... Väčšinou sa slashom a tiež FF všeobecne vyhýbam, ak o autorovi neviem, že je fakt dobrý.... Málokto totiž vie napísať FF, slash (alebo oboje) dobre- ja to napríklad neviem... A tak neviem prečo som toto tu začala čítať... Ale ak tu niekoho zaujíma môj názor, tak vedzte, že vôbec nelutujem, že som si to prečítala...

Velmi sa mi páči štýl, akým píšeš.... Trochu mi to pripomína ten môj, aj keď ja, na rozdiel od teba, nepíšem až tak - ako to povedať, povedzme, že nepíšem až tak dobre.... Ale to ťa asi nezaujíma....

Obvykle nepíšem komentáre na blogy ludí, ktorých osobne nepoznám, ale teraz som musela urobiť výnimku.... Asi sa opakujem, ale je to fakt velmi podarená, skvele napísaná poviedka či FF či čo to je.... Je dokonca tak dobrá, že som odhodlaná prečítať si od teba aj všetko ostatné.... Aj keď to znamená, že budem čítať aj FF o TH, ku ktorým pociťujem určitý odpor....

To je asi tak všetko..... Viem o sebe, že ak chcem niekoho pochváliť, poviem to tak, že ten dotyčný to zoberie skôr ako urážku..... A tak dúfam, že som ťa vo svojom vyčerpávajúco dlhom komentári pochválilo dostatočne vela a jasne.... A keby nie, tak ešte raz: úžasná FF a ak sú všetky tvoje takéto, kam sa na teba hrabe drvivá väčšina (ak nie všetci) FF-autorov pôsobiacich na internete....

A posledná vec: Cementery Drive je úžasná pesnička!!!

9 Cecily Cecily | Web | 18. července 2007 v 22:38 | Reagovat

naprosto souhlasím s komentářem nade mnou..a vůbec se všema :)))

10 Anaj Anaj | E-mail | Web | 2. srpna 2007 v 22:05 | Reagovat

Bärbel: DAKUJEM! Neviem, co viac povedat. Dakujem. Len dakujem. :)))

11 Nii Nii | 29. srpna 2007 v 15:48 | Reagovat

nadherná povídka.....sice smutná, ale krásně napsaná

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama