Hemorrhage

13. června 2007 v 18:17 | Anaj |  => TH
Žáner: slash, songfic
Postavy: Bill / Tom
Prístupnosť: všetci


Hemorrhage
Memories are just where you laid them
Dragging the waters til the depths give up their dead
What did you expect to find?
Was it something you left behind?
Don't you remember anything I said when I said...
Pomalým krokom prechádzal cez ľadovú, nepreniknuteľnú hmlu, ktorá dosadla na rušné mesto len pred niekoľkými desiatkami minút. S rukami hlboko vo vreckách tenkej mikiny sa snažil udržať telesnú teplotu svojho tela aspoň zopár stupňov nad tridsiatimi dvoma. S ústami skrytými v clone čiernych vlasov vydychoval malé obláčiky pary do ovzdušia.
Obzrel sa okolo seba, s hrôzou si uvedomujúc, ako ďaleko je už od hotela. Vedel, že by sa mal vrátiť späť. Vedel, že budú mať strach. No nedokázal to. Bolo pre neho omnoho jednoduchšie predstierať, že má dostatok času na dlhú prechádzku neznámou krajinou, ako uznať, že naveky utekať pred problémami nemôže. Že sa pred spomienkami a besnými, dotieravými myšlienkami nedokáže skryť. Že ich nedokáže odplašiť, zahnať, zadusiť, zabiť...
Pohľad opäť uprel do zeme. Nemusel dávať pozor na cestu. Nikto okrem neho sa nevybral prechádzať popri rieke v tomto počasí. Áno. Takéto boli tohtoročné Vianoce. Hmlisté, ľadové, bez snehu. Aspoň tu, v tomto meste. Hamburg, najväčší prístav Nemecka. Nenávidel to tam. Nebyť toho mesta, nikdy by sa nestalo to, čo sa stalo. Nikdy by nepocítil to, čo cítil teraz a čoho sa nevedel zbaviť. Ten pocit ho zabíjal! Rozožieral zvnútra, dusil, potápal. A on nevedel, ako sa má správať. Nikdy s ničím takýmto bojovať nemusel. Nikdy, nikdy, nikdy... i keď si to nespočetne mnohokrát prial. Lenže, kto mal vedieť, že to bude také zložité? Že láska nie je len pocit šťastia a bezpečia, ale aj zúfalstvo, strach, hnev, bolesť. Kto to mohol tušiť? Kto mohol vedieť, komu bude patriť jeho srdce?!
Kamienky pod jeho nohami nepríjemne zaškrípali, keď sa so slzami na tvári zvrtol na päte a zamieril k lesklej hladine rieky.
Malé vlnky, vytvorené slabým vánkom takmer splývali s nepreniknuteľnou hmlou. V tichosti narážali na kamenistý breh, akoby chlapca lákali vstúpiť dnu. Akoby ho vyzývali k tomu, aby sa k nim priblížil. Aby len na okamih ponoril časť svojho tela dnu. Aby rozčeril tú nadprirodzenú vodnú hladinu. Aby zrušil aj tú nepatrnú vzdialenosť medzi nimi. Prudko vydýchol. Toto nebolo riešením!
Don't fall away and leave me to myself
Don't fall away and leave love bleeding in my hands, in my hands again
And leave love bleeding in my hands, in my hands
Love lies bleeding
Stiahol ruku preč od vody a pohodlne sa usadil na chladné kamienky na brehu rieky. Mimovoľne si prehrabol vlhké pramene pestovaných vlasov. Zhrnul si ich z čela za uši, akoby ony mohli za to, že v hmle nevidel takmer ani na jediný krok.
Odmietal sa ďalej zapodievať svojimi citmi! Von šiel so zámerom trochu si oddýchnuť. Uvoľniť zaneprázdnenú myseľ i psychicky zničené telo. Odísť z jeho dosahu. Veril, že odlúčením sa niečo zmení! Musí! Nemôže predsa doživotne trpieť myšlienkami na neho, i keď nie je pri ňom, no nie? Takto to predsa už ďalej nejde. Musí to prestať a to okamžite. Inak... bude zle.
Zúfalo sa uškrnul. Sám pre seba, akoby si chcel dokázať, že ešte stále to dokáže. Že tá ľadová maska, ktorú si musí nasadzovať deň čo deň sa nestáva jeho súčasťou. Že je len prechodným spôsobom, ako zamlčať svoje túžby pred okolitým svetom. Uzavrieť city do svojho vnútra a nikomu nedovoliť zbúrať tú stenu, ktorá ich chráni tak hlboko v ňom. Pohľad mu nesmelo tikal po okolí a už snáď po stý krát opäť dosiahol úroveň ľadovej rieky. Čo ak predsa je riešením? Čo ak sa tým všetko vyrieši? Konečne bude po všetkom!
Samovoľne sa vyšvihol do sedu a skrehnutými prstami rozopol tmavú mikinu, ktorú následne nechal spadnúť na zem. Tú už predsa potrebovať nebude...
Oh hold me now I feel contagious
Am I the only place that you've left to go?
He cries his life is like
Some movie in black and white
Dead actors faking lines, over and over and over again he cries
Nikdy by si nebol pomyslel, že takto raz skončí. Že bude pomalým, nesmelým krokom vstupovať do hladiny tichej rieky a s divo búšiacim srdcom sa bude modliť k Bohu. Vlastne ani nevedel, za čo sa modlí. Slová, akoby sami vytvárali vety, ktoré nikto nepočul. Akoby sami chceli vyjsť na povrch, opustiť jeho telo, vyjadriť i posledné zvyšky jeho neutriedených myšlienok. A on ich nechával robiť, čo len chcú. Už mu na nich nezáležalo. Vlastne mu už nezáležalo na ničom. Na ničom len...
Horúca slza si našla cestu von z jeho oka a rozčerila vodnú hladinu. Ako zhypnotizovaný hľadel na malé kruhy, ktoré po sebe zanechala. Áno, teraz už bol pripravený. So slzou predsa odišiel aj kus jeho. Jeho brata. Jeho dvojčaťa. Jeho Toma. Myšlienky na neho sa potopili so slzou a on bol odrazu pripravený. Pripravený opustiť tento svet.
S hlbokým nádychom vkročil do rieky. Nesmelé vlny obopäli jeho členok. Lákali ho ísť hlbšie. Ďalej. Rýchlejšie. S hlbokým nádychom spravil krok dnu. A potom ešte jeden. A ďalší. Voda sa takmer priateľsky obkrútila okolo jeho pasu. Už necítil chlad. Necítil nič. Len tú prázdnotu a bolesť v srdci, ako každý jeden deň v jeho posratom živote. Tak veľmi ho nenávidel...
Krok za krokom stúpal pod vodnú hladinu. A bol rád. Prvý krát po dlhom čase mal radosť z niečoho, čo robil. Ten pocit, že o chvíľu bude po všetkom bol preňho dostatočným zadosťučinením. Stačil na to, aby ho naplnil šťastím, aké už dávno necítil. Odvtedy, čo sa zamiloval.
Zmysli ho pomaly opúšťali, myšlienky odchádzali z jeho hlavy preč. Studená voda ich odnášala do neznáma. A jemu sa za nimi necnelo. Už nikdy ich nechcel späť. Nikdy! S úsmevom na perách urobil ešte zopár posledných krokov. V ústach odrazu ucítil pachuť rybacej rieky a v hlave zase ostré bodnutie, keď do pľúc miesto vzduchu vdýchol ľadovú vodu.
"Bill, nie!" bolo posledné, čo započul predtým, ako sa definitívne ponoril pod hladinu.
Don't fall away and leave me to myself
Don't fall away and leave love bleeding in my hands, in my hands again
And leave love bleeding in my hands, in my hands
Love lies bleeding
Bolesť. Veľká, neutišujúca bolesť. To bolo to, čo cítil a čoho sa nemohol ani za svet zbaviť. Ani netrpezlivými pohybmi skrehnutým telom, ani zatínaním nechtov do svojich dlaní. Nič ho nedokázalo oslobodiť od bolesti, akú cítil. Cítil...on cítil! Ešte stále? Nemal predsa...? Potopil sa, nie? Nemohol to prežiť!
Zo zvedavosti, nevnímajúc ostré svetlo, ktoré ho pri pohybu viečok pálilo, roztvoril oči dokorán. Jeho srdce vynechalo niekoľko úderov, len čo pred očami uvidel jeho tvár. Tomovu tvár. Čo ten tu robil?!
Bill sa mu prudko vyšklbol z náruče, keď si uvedomil, že sú to jeho ruky, ktoré ho objímajú a tisnú bližšie k sebe. Že je to jeho dych, ktorý cíti na tvári. Že je to voda z jeho tváre, ktorá na neho kvapká. Nemohol mu predsa dovoliť, aby bol tak blízko! Nebezpečne blízko po tom všetkom, čo už kvôli nemu urobil. Teda, naozaj kvôli nemu? Nie. Samozrejme že nie. Robil to kvôli sebe. Veď Tom ani len netušil... A tak to malo aj ostať! Nevedomosť je sladká a on nechcel, aby Tom pocítil horkú príchuť pravdy.
"Bill! Čo si to urobil? Sakra, ako si mohol na niečo také vôbec pomyslieť!" Tom zaujal bojovú pozíciu. Za pomoci rúk s Billom triasol, akoby z neho chcel vytriasť dušu. Tak strašne sa bál! Nikdy necítil taký strach ako vtedy, keď vytiahol Billa z vody a on sa nepreberal. Keď nedýchal a Tom myslel, že už nikdy ani dýchať nebude. "Čo si si myslel, že robíš?! Bill!" Po tvári sa mu kotúľali tisíce sĺz. Vytvárali priam potoky, ktoré sa nie a nie zastaviť. Bol vystrašený. Tak, ako nikdy. V hlave mu hučala iba jediná otázka. Prečo?
And I watched as you turned away
You don't remember, but I do
You never even tried
"Je mi zle," šepol Bill, odťahujúc od seba bratove neúprosné ruky. Bolelo ho zovretie, akým ho držal medzi svojimi rukami. Bolel ho spôsob, akým s ním brat hovoril. A hlavne, bolel ho pocit, že za to neuveriteľné sklamanie v bratovom pohľade môže on. Naozaj si myslel, že smrť bude najlepším riešením? Teraz, keď videl Toma, vedel že to bola hlúposť. Obyčajné sebectvo. Lenže ako inak vyriešiť to, čo sa odohrávalo v jeho mysli? V jeho srdci? V jeho...rozkroku? Zhnusene si pretrel rukami svoje oči a zlomene sa rozplakal. Prečo to bolo tak ťažké? Prečo sa to muselo stať práve jemu? Prečo sa práve ON musel zamilovať do svojho brata?
Tom ho s tichým plačom pustil a vstal z chladnej zeme. S opovrhnutím vpísaným v pohľade si premeral Billa, sediaceho ako kôpka nešťastia. "Si naozaj taký hlúpy? Čo si si myslel, že sa stane, keď sa ponoríš pod vodu?!"
"Nekrič!" vzlykol chlapec, trasúc sa zimou. Až teraz si uvedomil, že je ešte stále pri rieke. Tom ho teda zachránil sám. Bez pomoci. Riskoval svoj život, len aby zachránil ten jeho. Bože, nenávidel sa! Bol obyčajný egoista! Nemyslel na to, čo bude potom, keď zomrie. Čo bude s kapelou, s Tomom, s mamou, s Davidom. Len konal. Bol... hlúpy nebolo dosť silné slovo.
"Nekrič? Bill! Mohol si sa zabiť! Ty si snáď vôbec nepremýšľal?!" Tom si opäť kľakol k bratovi. Odtiahol mu ruky od zaslzenej tváre. Hnev ho úplne ovládol. Bez rozmýšľania sa napriahol a vlepil bratovi silnú facku na ľavé líce. Prudko oddychujúc a so zúfalstvom v pohľade pozeral na zväčšujúci sa červený fľak, ktorý ostal po jeho dlani. Zúril. No tentoraz nie na brata, ale na seba. Ako mohol...? Až takto? Mal sa ovládnuť. Akokoľvek ho brat sklamal, nemal sa nechať vytočiť. Nie až takto.
Bill len šokovane hľadel do Tomových neistých očí, neschopný slova. Prehnal to, áno, nemal sa chcieť zabiť. Lenže čakal viac porozumenia. Najmä od Toma! Robil to predsa kvôli nemu, nie? Aby ho zbytočne nezaťažoval a neznechucoval, aby mu nebral ilúzie o sebe samom. Aby ho ochránil pred realitou. Naozaj si zaslúžil, aby naňho Tom zdvihol ruku? Nie. A teraz bola rada na jeho hneve.
Roztrasene sa vyhupol na vlastné nohy. I keď sa motal, nedovolil svojmu telu znova klesnúť na zem. Ba dokonca ani oprieť sa o rameno brata. Nie! Nie po tom, ako ho udrel. Nemal právo... Nezahodil celý svoj život pre nič za nič, no nie? Ale keď tak veľmi Tom chce poznať pravdu, vedieť čo sa vlastne deje, tak... Má to mať!
Don't fall away and leave me to myself
Don't fall away and leave love bleeding in my hands, in my hands again
Leave love bleeding in my hands, in my hands again
Leave love bleeding in my hands, in my hands again
Zhora hľadel do vystrašenej tváre dvojčaťa. Niekedy dávno sa v nej videl. Poznal tie oči, tie iskričky v nich. Ten úsmev, mimiku. Priateľstvo, ktoré z nich vyžarovalo. No to bolo už dávno. Teraz nebolo nič, čo by mali rovnaké. Tomove plamienky v očiach ešte nevyhasli, zato tie jeho...boli v nenávratne. A úsmev? Kedy sa vlastne naposledy úprimne smial? A jeho tvár už dávno nevyžarovala priateľskosť. Bol chladný a odmeraný. Život ho to naučil. Láska ho k tomu donútila!
"Chceš vedieť prečo? Naozaj chceš vedieť, čo stálo za to, aby som obetoval svoj život?" Bill sa zhlboka nadýchol. Mimovoľne ustúpil o krok dozadu, akoby sa bál, že ho za odpoveď brat znova udrie. "Ty, Tom."
Tomove oči nadobudli nevídané rozmery. Jeho zreničky sa od prekvapenia rozšírili a jeho viečka odmietli žmurkať. Všetko navôkol sa odrazu Tomovi rozplynulo pred očami. On... On mohol za to, že sa jeho brat pokúsil zabiť. Nechápal to! Čo urobil? Čo z toho, čo spravil takmer stálo Billov život? "Ja? Čo som-"
"Milujem ťa!" Nebolo to práve najromantickejšie vyznanie lásky. Billov hlas od rozrušenia preskakoval a triasol sa zimou. Z každej slabiky bolo počuť jeho zúfalstvo a beznádej. Nenávidel sa za to.
"Ty... sranduješ, však? Je to iba žart." Tomov hlas bol rozhodný. Akoby si bol istý tým, čo vraví. A predsa v bratových očiach videl čosi iné. Videl, že to myslí vážne. Že nikdy nič nemyslel vážnejšie. "Ale ako môžeš? Veď... som tvoj brat!"
"Preboha, buď radšej ticho, Tom! Myslíš snáď, že to neviem? Že neviem, že je to trestné? Zvrátené? Hlúpe? A... a že je to neopätované?" Bill sa opäť tlmene rozplakal. Sily ho v tom okamihu opustili a on sa zvalil na zem. Vyčerpaný, slabý, porazený. Sklamaný.
Pevne zatvoril oči, presvedčený, že je to to posledné, čo vo svojom živote urobí. Umrie. Nie preto, lebo sa podchladil vo vode. Nie preto, lebo jeho pľúca ešte stále neboli vyprázdnené od vody. Ale preto, lebo jeho zlomené srdce vykrváca. A čo vlastne čakal? Že sa mu Tom hodí okolo krku a povie, že cíti to isté? Blbosť! Vedel, že je to nereálne... Tak prečo ešte stále čakal na zázrak?
Don't fall away and leave me to myself
Don't fall away and leave love bleeding in my hands, in my hands again
And leave love bleeding in my hands, in my hands
Love lies bleeding
( Fuel - Hemorrhage )
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Cecily Cecily | E-mail | Web | 2. srpna 2007 v 17:59 | Reagovat

nádherně tam popisuješ ty billovi pocity... prostě... promiň ale já fakt nevim jak to mam ohodnotit...protože při tvých povídkách prožívam všechny ty pocity který tam popisuješ a ... prostě...to se fakt nedá slovy popsat. píšeš ÚŽASNĚ.

2 cRunK.bAbe cRunK.bAbe | E-mail | 24. prosince 2007 v 16:36 | Reagovat

nemáš pls tu písničku???pls moc jí shánim a nemůžu jí najít!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama