Just so you know

10. června 2007 v 14:19 | Anaj |  => TH
Žáner: slash, songfic
Postavy: Bill / Tom / Andreas
Prístupnosť: všetci



JUST SO YOU KNOW
I shouldn't love you but I want you
I just can't turn away
I shouldn't see you but I can't move
I can't look away
"Hej, Bill, chytaj!" Tom s pobaveným úškrnom hodil bratovi kľúč od ich spoločnej hotelovej izby a vybuchol do šťastného smiechu, keď Billovi kľúč prekĺzol pomedzi dlhé prsty a pristál na zemi.
S nesmelým úsmevom na perách som sa pre neho zohol a podal mu ho. Ako by to každý priateľ spravil. Najlepší priateľ, ako mi vždy Bill prízvukoval. "Nesmieš ísť na brata tak rýchlo, Tom. Naša hviezdička by si predsa mohla v zápale hry zlomiť necht."
Bill do mňa napoly urazene štuchol lakťom a vyplazil mi jazyk. Bože, keby len vedel. Keby vedel, ako veľmi ma týmto gestom vie rozpáliť. Keby vedel, ako veľmi ma dokáže jediným úsmevom dostať na kolená. Ako veľmi ma dokáže každý jeho dotyk zahriať pri srdci. Ja viem, nie je to správne. Ale nemôžem si pomôcť. Už to jednoducho pre mňa nie je len ten obyčajný Bill od susedov, s ktorým sa občas hrám počítačové hry alebo naháňam jeho psa po susedkinej záhrade. A za zmenu mojich citov voči nemu rozhodne nemôže fakt, že za tie roky kamarátstva sa stal Bill mediálne známym. Nie, s tým to nemá nič spoločné.
"Ale no, Andy, nebuď na neho zlý. Má čerstvo spravený mejkap, nemôže sa teraz rozplakať," pretiahol Tom s hranou vážnosťou.
"Hej! Prestaňte si zo mňa uťahovať. Bože, je to každý krát rovnaké. Načo ma voláte von so sebou, keď ma aj tak len urážate?" Billove ego sa ozvalo.
Tom, vycítiac nebezpečenstvo sa s kajúcim výrazom na tvári priblížil k bratovi a nežne ho pohladkal po tvári. "Ty predsa vieš, že to nemyslíme vážne, Bill," šepol, s perami tesne pri jeho uchu a rukami obmotanými okolo Billovho pása. "Vieš, že ťa máme obaja radi, láska. Len ja trochu inak."
Vedel som, čo teraz príde. Vedel som to, no i tak som sa nedonútil otočiť preč. Prečo sa tak trýznim? Prečo sa radšej netvárim, že nič nevidím? Prečo na nich neskrývane čumím? Prečo?!
Vo chvíli, ako sa Tomove pery spojili s tými Billovými - s tými, ktoré som chcel tak veľmi bozkávať ja - som sa donútil zavrieť oči. Snáď preto, aby som zabránil dotieravým slzám vyjsť na povrch. To by sa totiž vysvetľovalo skutočne zle.
And I don't know how to be fine when I'm not
'Cause I don't know how to make a feeling stop
"Andy?"
Neviem, ako dlho som držal viečka pevne zavreté, ale keď som po nejakom čase ucítil Billovu teplú daň na tej svojej a jeho nechápavý hlas blízko pri svojom uchu, zneistel som. Možno som sa predsa len mal na nich radšej pozerať. Zhlboka som sa nadýchol a otvoril oči s neblahým očakávaním nepríjemných otázok.
Ja viem, že som sa už o celom tom hlúpom vzťahu medzi nimi dvoma s Billom rozprával. Viem, že som mu povedal, že ich úplne podporujem a z mojej strany sa skutočne nemusia báť prezradenia. Ale kto mal vedieť, že to nie je len nejaký ich výstrelok? Že sa za dva mesiace nerozídu a Bill nebude zase len môj slobodný najlepší kamarát? Môj nevinný objekt tajnej lásky?
Bože, ešte stále si pamätám na to, aký to pre mňa bol šok, keď som na to ich malé tajomstvo prišiel. Bolo to mesiac po tom, čo som si priznal, že moje city voči Billovi sa zmenili. Prechádzal som práve najzložitejším obdobím svojho života. A on sakra zabudol zamknúť dvere do jeho kúpeľne. Zhodou okolností práve moja sprcha stagnovala a tak som potreboval náhradu. V jeho kúpeľni ma však čakala skutočne studená sprcha. Obrázok jeho a Toma pod tečúcou vodou nikdy nevymažem zo svojej mysle. Bol to príliš silný okamih. Príliš bolestivý.
"Andy, si v pohode?" Nebol to Billov hlas, ktorý túto otázku vyslovil. I keď to mal byť on.
"Jasné." Pretvarovanie mi nikdy nešlo. A oni dvaja to vedeli.
"Ale keby sa čokoľvek dialo, Andy," Bill nachvíľu zmĺkol, "skutočne čokoľvek, povedal by si nám to, však?" Jeho prenikavý pohľad vypaľoval dieru do mojej duše. Prečo mi to robí? Čo to ešte stále nechápe? Naozaj nič nechápe?
Moje koktanie, kedykoľvek sa ma niečo opýta? Môj rumenec, kedykoľvek príde reč na baby a sex? Chvenie, kedykoľvek sa ma dotkne? Snažím sa tváriť, že sa nič nedeje, ale nie som dobrý klamár a ja to viem. A vedia to aj oni dvaja. Vie to aj Bill. Ak prečo sa tak pretvaruje?
"Sme predsa kamaráti. Jasné, že by som vám to povedal," zasmial som sa trochu nervózne a vykročil po ľudoprázdnej hotelovej chodbe, smerom ku schodom. "Hej, chalani, schválne. Kto bude prvý dole?"
Všetci traja sme sa na seba pozreli a v stotine sekundy sme sa ako o život rozbehli dole, k hotelovému východu.
Just so you know
This feeling's taking control of me
And I can't help it
I won't sit around, I can't let him win now
Neviem, ako dlho to ešte vydržím. Ten jeho starostlivý pohľad typu Čo sa s tebou deje?. Ja už nevládzem. Nevládzem predstierať, že sa nič nedeje. Predstieral som to už dosť dlho, nie? Pol roka. Celých šesť mesiacov. Dvadsaťštyri týždňov. Stošesťdesiatosem dní. Bolí to. Tak prečo to nemôže pochopiť?
Viem odpoveď. Veľmi dobre viem, prečo to nechápe. Pretože je šťastný. Je šťastný s Tomom. Má všetko, po čom vždy túžil. Blízky vzťah s bratom, skutočnú lásku, kariéru a hlúpeho naivného Andreasa, ktorý je mu po ruke, kedykoľvek zavolá.
Preháňam. Ja viem, že áno, ale nemôžem si pomôcť. Zúrim. Miloval som Billa dávno predtým, než čo i len jedného z nich dvoch vôbec napadlo, žeby so svojim dvojčaťom mohli udržiavať aj iný vzťah, ako len bratský. Kde je spravodlivosť? Prečo to nie som ja, s kým sa teraz Bill objíma na lavičke v parku a sleduje tmavnúcu oblohu? Prečo to nie som ja, kto sa mu prehrabáva vo vlasoch a hladí ho po dokonalej tvári? Prečo to nie som ja, komu Bill z času na čas darúva svoje sladké bozky? Prečo len sedím pri nich dvoch a snažím sa tváriť, že som za nich šťastný? Nie som. A oni to vedia!
"Chalani?" Billov melodický hlas prerušil vodopád mojich obviňujúco ľutujúcich myšlienok.
"Hm?"
"Premýšľali ste niekedy nad tým, čo by s nami bolo, keby neexistoval Tokio Hotel?"
Povzdychol som si. Presne po tom som túžil. Možno to bolo odo mňa nefér, ale presne to som považoval za hlavnú príčinu ich zblíženia. Tá diaľka, ktorá ich delila od domova. Voľný čas medzi koncertmi. Teraz, keď som si vyskúšal, aké to je, cestovať po celom Nemecku, uvidel som mnoho vecí, ktoré som predtým nevidel. Predovšetkým všetky tie dôvody, prečo si Bill našiel práve bratovu náruč, v ktorej sa skryl pred svetom. "Bolo by to ako predtým. Chodili by sme spolu do školy a bojovali proti školským autoritám."
"Ale Andy," Bill sa odrazu posadil, čím zo seba striasol bratove ruky a pozrel mi rovno do očí. Bože. V tej chvíli, mal som pocit, že nemôžem dýchať. Že sa nemôžem ani pohnúť. Jeho pohľad ma doslova ochromil. A ja som si užíval topenie v tom mori čokolády. "Nemáš pocit, že práve kapela nás zblížila? Predtým sme predsa neboli takí dobrí kamaráti, nie? A časom by sa to ešte zhoršilo. Trávili by sme spolu priveľa času. Takto si aspoň ceníme každú chvíľu, keď sa môžeme v pokoji porozprávať. Nemyslíš?"
Čo to nechápeš, Bill? Presne to predsa chcem. Tráviť s tebou každú chvíľu svojho života. Bez ohľadu na budúcnosť. Na to, či by sme si po čase začali liezť na nervy. Chcem žiť prítomnosťou, nie tým, čo bude. Čo by mohlo byť. Alebo čímkoľvek iným okrem reality.
"Máš pravdu, Bill. Zrejme je to takto lepšie." Ďalšie klamstvo, ktoré vyšlo z mojich úst. Ďalšie zachvenie, neveriaci pohľad, ktorým ma obaja bratia častovali a ďalšie nepríjemné ticho. Toto bude ešte dlhá koncertná šnúra.
Thought you should know
I've tried my best to let go of you
But I don't want to
I just gotta say it all
Before I go
Just so you know
"Dobre, chalani, myslím, že ja to už na dnes zabalím," oznámil som im po treťom horore, ktorý sme si pozreli na dévedečku. Hodiny v obývačke ukazovali niečo po pol tretej v noci. Pravý čas, odobrať sa do postele.
"Už?" Tom vyzeral sklamane. Viem. Väčšinou sme to my dvaja, kto vydrží až do neskorého rána a Bill je ten, kto odíde spať prvý. Ale dnes na to jednoducho nemám náladu. Nechcem odďaľovať tú chvíľu, kedy si ľahnem do postele a dovolím myšlienkam, aby sa zatúlali, kam len chcú. Všetci veľmi dobre vieme, na koho v spánku myslím. "Andy, ešte nechoď!"
"Nie, Tom, dnes už skutočne nevládzem," prudko som pokrútil hlavou a demonštratívne zívol. "Skutočne vám chalani nevadí, že dnes budem spať tu? Lebo ak áno, tak pokojne môžem ísť do svojej izby, to je v pohode."
"Nie, Andy. Povedali sme ti, že usporadúvame náš spoločný večer, ako za starých čias, takže prestaň! V izbe máš už ustlané," zarazil ma Bill a unudene si namotal na prst ďalší prameň vlasov. Všetci veľmi dobre vieme, že jeho horory skutočne neberú.
Trochu nervózne som si potiahol lem trička na spanie a neisto na nich pozrel. "Ale chalani, už to predsa nie je také ako niekedy, nie? Ste spolu a ja... Ja sa fakt nenahnevám, takže ak chcete mať súkromie-"
Prerušil ma tvrdý dopad vankúša na moju tvár. Hádzal Bill. "Prestaň, už! To ťa mám ísť uložiť alebo čo?" Vzápätí sa spokojne pozrel na Toma a s krátkym bozkom na líce mu oznámil, že ma skutočne ide uložiť do postele.
Tom mi len nevzrušene poprial dobrú noc a strčil do prehrávača ďalší horor. Očividne vo mne nevidel žiadnu hrozbu. Ale ja v Billovej bezprostrednej prítomnosti áno. Ach, bože, pomôž mi!
Tma. Úzky pás svetla, presvitajúci spoza privretých izbových dvier. Dva páry očí. Štyri nesmelé ruky. Dvoje nedočkavé pery.
Vlastne ani neviem, ako sa to stalo. Jediné, čo viem je, že som odrazu stál naproti Billovi, v tom strašnom prítmí a obaja sme si navzájom hľadeli do očí. Boli sme tak blízko. Tak prekliate blízko, že sme sa takmer dotýkali nosmi. Billove neposlušné vlasy ma šteklili na tvári a jeho zrýchlený dych narážal na ten môj. Neviem, kto sa pohol prvý a neviem ani prečo. Ale odrazu sa jeho pery nesmelo dotýkali tých mojich a jeho jazyk sa vydal na prieskumnú púť po mojej ústnej dutine.
Preplietol som svoje prsty na ruke s tými jeho a donútil ho, zdvihnúť ruky nad hlavu. Vzápätí som skĺzol perami k jeho dokonalému krku. K porcelánovej pokožke, neozdobenej žiadnym znakom Tomovej vášnivej lásky. A tak som ho označil ja. Neviem prečo. Snáď som aj v kútiku duše dúfal, že Tom príde na to, čo sa medzi nami stalo. Že sme sa neudržali. Skôr či neskôr sa to stať muselo. Obaja sme to cítili. Už dlho. Aj keď sme sa ani jeden neodvážili dúfať, že sa to skutočne splní. Bolo to niečo tak neočakávane očakávané. Tak zmätené, plné citov a emócii. Túžby. Vášne. Nie však lásky.
Prudko som od seba Billa odstrčil, pustiac mu ruky, zanechajúc za sebou tmavofialovú škvrnku na krku. Obaja sme dýchali zrýchlene. Bože, bol to omyl! Nikdy sa to nemalo stať! Nie!
"Andy, ja-"
"Choď späť, Bill. Choď za Tomom."
"Andy-"
"Má to tak byť." Vedel som, že tentoraz vravím pravdu. Áno. Malo to tak ostať. On mal byť s bratom. Boli si súdení. A nikto - ani ja nie - nemal právo medzi nich vstúpiť. Nikdy nie.
It's getting hard to be around you
There's so much I can't say
Do you want me to hide the feelings
And look the other way
"Andreas?"
Prudko som sa otočil od dverí, ktoré som už držal za kľučku. Za mnou stál Tom. Rozospatý Tom. Musel som ho zobudiť, keď som chodil po byte a hľadal moju mikinu. Nakoniec som ju našiel na umývadle v kúpeľni. Nechápem, ako sa tam dostala.
"Bré ráno."
"Kam ideš, Andy?"
Neisto som si zahryzol do pery. Mal som klamať? Alebo jednoducho povedať pravdu? Rozhodol som sa pre zlatú strednú cestu. "Volala mi matka. Otec je v nemocnici, má zápal slepého čreva. Musím ísť domov, strážiť malú Anne."
"Odchádzaš?"
"No áno. O chvíľu príde taxík, hodí ma na stanicu."
"Nechcel si sa rozlúčiť?"
"Nechcel som vás budiť, Tom. Nechal som odkaz." Ukázal som na malý štvorcový papierik na kuchynskom stole. "Veď sa zase čoskoro uvidíme, nie?"
"Jasné, ozveme sa ti. Prinajmenšom Bill určite, veď ho poznáš," uškrnul sa Tom. "Si jediný chalan, s ktorým môže preberať značky maskar a očných tieňov."
Musel som sa zasmiať. Tom mal pravdu. Vedel som, že aj cez to, čo sa stalo predchádzajúcu noc, som o Billa neprišiel. Vedel som to. Keď sa vrátil do obývačky k Tomovi a schúlil sa mu v náruči, pochopil som, že som vždy bol a aj budem Billov priateľ. Nezáleží na tom, čo všetko ešte medzi nami vznikne, aké všetky túžby si naše telá vynútia okúsiť. Nie, nezáleží. Pretože obaja vieme, že to nie je správne. Že jediná správna vec je ostať priateľmi. A tak to má byť. Vždy to tak malo byť. Len ja som to ignoroval.
"Tak teda," Tom ma rýchlo objal a zase pustil, "maj sa."
"Pozdrav bračeka."
"Nemaj strach."
"Postaraj sa o neho, jasné?" Pomaly som otvoril dvere od ich izby a vyšiel na chodbu. Musel som si ešte zabaliť svoje veci do kufru. "A stráž si ho. Pretože je skutočný poklad."
"Ja to viem," ubezpečil ma potichu a naposledy mi zakýval.
A ja som vedel, že Billa nechávam v tých najlepších rukách. Skutočne. Čo viac som si mohol priať?
Srdce mi krvácalo. Ale tvár sa usmievala. A o tom bola láska. Moja láska k Billovi.
I just gotta say it all
Before I go
Just so you know
(Jesse McCartney - Just so you know)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Cecily Cecily | E-mail | Web | 2. srpna 2007 v 19:48 | Reagovat

nádhera... bezvadnej nápad- jako myšlenka... ze všech Tvejch příběhů TH se mi nejvíc líbilo Hemorrhage ... :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama